Na inklúziu vo vzdelávaní majú mnohí rôzne názory. Niektorí ju podporujú, pretože vnímajú jej silné stránky, niektorí ju zavrhujú, pretože vnímajú jej slabé stránky. Nová generácia detí má iné potreby vo vzdelávaní, ako sme mali my. Možno je to ich posolstvo, ktoré si len neuvedomujú, že aj ony prišli učiť nás dospelých nielen aby sme my učili ich. Rola učiteľa a žiaka preto nie je jednostranná, ale vzájomná.
Učiť sa je prirodzenou vlastnosťou každého dieťaťa. Zvedavosť je aspekt vnútorného dieťaťa každého človeka. Ak vývin jedinca nie je potlačený, ale je podnetný, človek rastie. Nielen fyzicky ale aj mentálne, emocionálne a duchovne.
Vzdelanie, ako ho chápe naša kultúra, ani v dnešnej dobe nie je v mnohých krajinách sveta samozrejmosťou. Treba si však uvedomiť, že učenie sa by malo byť chápané nielen ako získavanie vedomostí a informácií zvonka. Predovšetkým (a na čo sa často zabúda) aj naše vnútorné prežívanie je bohatým zdrojom informácií. Ak otvoríme svoju myseľ a budeme mať odvahu čeliť svojmu vnútru a prijmeme svoje časti, budeme intuitívne vnímať potreby nielen seba ale aj ostatných a budeme otvorenejší ľudskému a individuálnejšiemu prístupu ku každému.
Každé dieťa má právo rozvíjať svoje dary a talenty. Ak hovoríme o inkluzívnom a individuálnom prístupe ku žiakovi, mala by sa viac zameriavať pozornosť na jeho silné stránky, pretože iba tak sa stáva seba-Vedomým, čo mu následne poskytuje vnútorný pokoj a mier a má možnosť vytvoriť si nadhľad, ktorý je v živote veľmi potrebný. Následne tie slabé stránky dokáže lepšie vykompenzovať tými silnými. K žiakom by sa nemalo pristupovať ako k produktom továrenskej hromadnej výroby, do ktorého zvonka vložíte súčiastky. Každý je jedinečný, a preto človeka nemožno normovať. Preto nenechajme sa strhnúť do pasce polarizácie spoločnosti či inklúzia áno alebo nie.
Jednoducho buďme ľudskí, buďme človekmi...
Autor: Mgr. Diana Somogyiová - školský psychológ